Ahoj!

Ak si ma ešte nezachytil v nejakej insta storke alebo príspevku, tak ja som Ivet a Som Idealista, teší ma 🙂 Inými slovami, stojím za týmto projektom a som (zatiaľ) aj jediný člen tímu. 🙂

 

Na projekte Som Idealista milujem, že je vyjadrením všetkého, čo máme my ľudia spoločné. Že odráža naše strachy, nádeje, radosti, lásku… ❤️

 

Pre mňa osobne je aj vyjadrením všetkého, kým som bola, kým som a kým sa chcem stať.

 

Preto ti ponúkam aj svoj osobný príbeh, ktorý nebol (a nie je) vždy ideálny. Ale… mňa to tu celkom baví 🙂

 

 

Na začiatku bolo tiché, ustráchané bacuľaté dievča, ktoré tak trochu tušilo, že život nie je iba o náhode a že nemusí nasledovať cestu, ktorú od nej všetci očakávajú.

 

Úplný idealista 🙂

 

Ale naozaj…

 

Nikto mi dnes nechce veriť, že som bola odmalička najintrovertnejší introvert na svete. Za celý prvý stupeň som prehovorila asi 2 vety 🙂

 

A aby som sa vyjadrila k tomu „bacuľaté“ tak áno, celý život ma veľmi ovplyvňovalo to, že som nemala rada svoje telo a nedokázala som sa na seba do zrkadla pozrieť bez toho, aby som si niečo nevyčítala. 

 

Nuž, ale… čo som mala, bolo vnútorné odhodlanie vymaniť sa z predurčených chodníčkov a predstáv, ktoré o mne mala moja rodina (typu, že budem doktorka alebo právnička 🙂 Pozdravujem mamku, ktorá tomu dodnes stále verí! 😀 )

 

To ma v 15-tich doviedlo na hodiny herectva, kde sa začala moja cesta v umení. Divadlo ma naučilo o živote snáď všetko dôležité ❤️

 

Že žiaden človek vo svojej podstate nie je zlý.

Že nie sú dôležité známky, ale zimomriavky.

Že svet je strašne zábavné miesto a ľudia na ulici sú tým najkrajším predstavením.

Že nie je dôležité prísť načas, ale v dobrej nálade. 🙂

 

Vďaka divadlu som sa začala mať viac rada. Konečne som objavila svoje silné stránky, začala som byť sebavedomejšia. 

 

Neskôr som dokonca pomáhala rozbiehať v Košiciach aj rečnícky klub Toastmasters.

 

Začala som študovať herectvo na konzervatóriu v Prešove. Umenie mi dávalo veľa energie a posunulo môj život na vyšší level, ale cítila som, že mi stále niečo chýba.

 

Chcela som vytvoriť niečo vlastné, niečo, čo by malo zmysel, čo by pomáhalo ľuďom a dobudúcna by ma to možno mohlo aj živiť.

 

Mala som 18 rokov a začala som podnikať. 

 

Rozbehla som hneď niekoľko projektov ale ten najväčší z nich bol Festival osobného rozvoja NA 100%. Pozvala som do Košíc úspešných ľudí z oblasti podnikania, showbiznisu, športu, autorov kníh, spíkrov.. aby sa skrz prednášky a workshopy podelili s ľuďmi o svoje know-how, ako sa stali úspešnými.

 

 

Znie to super, však? Ale poviem ti pravdu, časovo a silovo ma prvé dva ročníky festivalu úplne zničili. 

 

Spávala som asi 3 hodiny denne, nestíhala som, nejedla som, stále sa niečo kazilo, lístky sa predávali strašne pomaly… Prvé ročníky dokonca skončili v mínuse a ja som to ako študentka bez väčšieho príjmu musela vykryť z vlastných peňazí.

Nakoniec sa vždy všetko nejak zázračne poskladalo, do tímu NA 100% pribudli šikovní ľudia a festival mal nádherných 5 ročníkov, ktorými prešli 100-vky účastníkov a desiatky spíkrov. 🙂

 

Počas toho som sa začala venovať niečomu menej náročnému, zato kreatívnemu – sociálnym sieťam.

 

Ako sa hovorí – potrebovala som z niečoho žiť, no nie? 🙂

 

Pracovala som na voľnej nohe, mala som najprv iba zopár klientov ako online kníhkupectvo, lekáreň, všelijaké e-shopy, napríklad aj EXIsport. A pikoška – chvíľu som pracovala aj pre e-kondomy.cz! 😀

 

Celkom sa mi darilo, klientov začalo pribúdať a ja som ich zrazu mala asi 15!!

 

15!!! 

 

 

A popri nich školu a ešte festival, takže som išla úplne na maximum, ďaleko za svoje hranice.

Za dva roky som prešla do štádia, že som úplne vyhorela, počítač som už nechcela ani vidieť.

 

Každý deň som iba prežívala, naháňala deadliny, pracovala neskoro do noci, vstávala som asi o 12 na obed. Vždy keď mi zazvonil telefón, prežívala som obrovský stres, čo sa zasa pokazilo.

 

Nakoniec, tak ako to býva, všetko sa odrazilo aj na zdraví. V jeden deň som na poslednú chvíľku došla do nemocnice a dostala 6 transfúzií krvi.

 

To bol pre mňa bod, kedy som si povedala DOSŤ. Vzdávam sa.

 

Nemôžem svoj život obetovať sedeniu za počítačom a naháňaniu sa za niečím, čo mi neprináša žiadnu radosť.

 

Urobila som veľké zmeny a odišla som od 80% klientov. Stále som si prácu vedela zmenežovať tak, aby som mala dosť peňazí na to, čo naozaj potrebujem, ale zároveň mala pokojný život.

 

Zhruba v tomto období som založila aj projekt Som Idealista. Citáty mi pomáhali v ťažkých časoch a tak som ich túžila šíriť ďalej. ❤️

 

Keď som mala viac času, venovala som sa stránke dôslednejšie a snažila sa aplikovať niektoré veci, ktoré som sa naučila za 2 roky pri klientoch na sociálnych sieťach.

 

A zrazu – citáty sa začali šíriť virálne. Sama som nerozumela tomu, čo sa deje. Za mesiac stúpol počet fanúšikov z 500 na 60 000! :O

 

Budem úprimná, doteraz neviem úplne presne, ako sa to stalo, lebo takýto nárast nie je bežný, ale…

 

Asi je to krásnym dôkazom toho, že po tých najhorších obdobiach v živote prichádzajú tie najkrajšie 🙂

 

A zvyšok je história.

 

Som vďačná, že skrz Som Idealista môžem do sveta šíriť nádherné myšlienky, ktoré ľuďom dávajú odvahu, povzbudenie, pochopenie aj utešenie, ak treba.

 

Ďakujem ti, že si toho súčasťou, veľmi si to vážim 🙂

 

Ivet

 

 

_______

Och a mimochodom, ešte maličkosť. V tom bode, kedy som povedala, že sa „vzdávam“, že na všetko prestávam tlačiť a prehnane sa snažiť, sa odštartoval jeden proces, akoby sám od seba, bez môjho výrazného pričinenia…

 

Viď fotku.

 

Tiež dôkaz toho, že to najlepšie sa stane vtedy, keď prestaneme vzdorovať životu a kŕčovito bojovať.

 

Stačí dôverovať životu a nechať sa viesť. 🙂