Nebolo to tak dávno, keď som na dlhší čas upadla do stavu veľkej bezradnosti, zmätku, strachu, úzkosti a apatie.
Úplne najhorší pocit, ktorý som prežívala dennodenne bolo sebaobviňovanie.
Obviňovnie samej seba za to, že veci nedokážem robiť lepšie.
A to, že som poznala tisíc techník z osobného rozvoja, že som za sebou mala desiatky seminárov a kníh o pozitívnom myslení, to všetko ešte zhoršovalo.
Tlačila som na seba stále viac.
„Ivet, ako môžeš byť po toľkých rokoch v osobnom rozvoji taká bezradná?! Veď ty to vieš robiť lepšie, máš všetky techniky, všetky návody a napriek tomu ráno vstaneš s nechuťou a celý deň totálne tápaš. TO TO NEVIEŠ ROBIŤ LEPŠIE???“
Potom to postúpilo na ďalší level. Začala som sa obviňovať za to, že sa obviňujem. „Veď poznáš všetko to o sebeláske a sebaprijatí. To sa nevieš začať prijímať, aká si, aj s tou depresiou??? NEVIEŠ SA ZAČAŤ PRIJÍMAŤ LEPŠIE?!“
Fakt, že som vedela, že negatívnymi myšlienkami si priťahujem do života negatívne udalosti, to zhoršoval ešte na desiatu. Zaspávala som a zobúdzala sa v totálnej úzkosti, čo tento deň prinesie.
Všetko okolo seba som začala vidieť ako potencionálnu hrozbu.
Bola som naozaj dobre vybavená technikami z osobného rozvoja, takže som meditovala, cvičila jógu, čítala knihy, počúvala pozitívne audionahrávky…
Ale akoby mi to všetko iba dávalo zrkadlo, že som emočne úplne dolu. Takže som sa aj pri tom, čo mi inokedy fungovalo, cítila ešte horšie.
Keď som sa rozprávala s niekým, kto bol pozitívne naladený, nebolo mi dobre. Za iných okolností by som zdieľala jeho radosť, ale úprimne, vtedy ma šťastní ľudia dosť rozčuľovali. Už len svojou prítomnosťou.
Uf, no, jedna „rozprávka“, čo ti poviem…
Toto trvalo plus-mínus dva mesiace, kým som v jednom videu narazila na myšlienku, ktorá so mnou zarezonovala:
„Keď začneš byť sám k sebe milší, ocitneš sa na ceste k niečomu veľkému.“
Vedela som, že to je to, čo potrebujem.
Byť sama k sebe milšia.
Len som ešte nevedela ako.
Moja myseľ už bola týždne rozbúrená a plná hrozných myšlienok o mne
samej, ktoré som nevedela zastaviť.
Spomenula som si, ako som kedysi pracovala s papierom a perom, keď som si chcela utriediť myšlienky.
Totiž, keď si chcete myšlienky utriediť „len tak“, že si na nich pomyslíte, asi sa vám to nepodarí. Je ich v tej hlave veľa, je tam bordel a myseľ vám behá hore dole od jednej myšlienky k druhej. Blik-blik-blik-blik.
„Hmmmm.. taaakže idem si porozmýšľať o tom vzťahu. No mala by som mu povedať, že si myslím, že …. Ale veď on mi od včera ešte neodpísal! To je debil. Možno by som mohla.. Počkaj, pozriem si nástenku na facebooku. Ahááá , mačiatka!“
Takto nejako to dopadne vždy, keď si chceš utriediť myšlienky. Či? 🙂
Keď si ale začneš svoje myšlienky písať na papier. Chvíľu ti trvá, kým napíšeš jednu vetu.
Napísať jednu vetu ti trvá trebárs 20 sekúnd.
A celých 20 sekúnd, kým ju píšeš, ostávaš koncentrovaný na tú jednu myšlienku, ktorú píšeš, nemáš popri tom 1000 ďalších.
Zrazu je myšlienka napísaná, je ukotvená, je zhmotnená, je reálna. Dobre.
Povedala som si teda, že skúsim byť k sebe milšia cez písanie myšlienok.
Ukážem to na príklade a pridám inštrukcie pre teba, ak by si si to chcel skúsiť tiež.
Pripravený? Poďme na to!
Prvá myšlienka (táto môže zachytávať všetko negatívne, čo cítiš. Skús ale neopisovať konkrétne detaily situácie. Skôr všeobecne a emočne):
„Cítim strach. Mám pocit, že som sa za posledné mesiace v práci nikam neposunula, necítim žiadnu motiváciu a bojím sa, že to bude len horšie. Môj strach ma paralyzuje vôbec niečo urobiť“
Ok, zachytila som prvú myšlienku. Dôležité bolo, že som si ju napísala a dala do zrozumiteľných slov, čo cítim.
POZOR! Písanie na počítači zďaleka nemá ten efekt. Je potrebné to písať ručne na papier.
Poďme nájsť zjemňujúcu myšlienku, ktorá trošku zjemní môj zlý pocit a pomôže mi byť k sebe milšia. Chvíľu to potrvá, ale možno by to mohlo byť toto:
„Som si istá, že podobný pocit má niekedy v živote každý človek, keď sa rozhoduje ako ďalej. Určite v tom nie som sama. Je normálne, že ľudia občas upadnú do rutiny a na chvíľu vyhoria. To sa stáva.“
Cítiš tú úľavu v tej myšlienke?
Tá myšlienka teraz nespôsobila žiadnu revolúciu, nevyriešila môj problém. Ale dala mi o stupienok lepší pocit a čistejšiu myseľ. A teraz sa môžem pohnúť ďalej k zasa o stupienok lepšej myšlienke.
„Možno som to trochu preháňala a robila z komára somára.“
Hm, toto zaváňa sebaobviňovaním, takže to škrtám, skúsim niečo iné.
„Možno je aj lepšie, že som sa hneď nevrhla do niečoho unáhlene a že som počkala, ako sa veci vyvinú. Keby som sa bola vtedy vrhla do veľkých projektov so strachom, nemuselo by to dopadnúť dobre. Som vlastne rada, že som toto horšie obdobie prečkala a zamerala sa na seba.“
Cítiš tú úľavu? Je dôležité neisť hneď za pocitom radosti a nadšenia, lebo to je z depresie príliš veľký skok. A keď sa ti ten skok nepodarí (čo sa ti asi naraz nepodarí), budeš sa nakoniec cítiť ešte horšie.
Všetko, čo teraz hľadáme, je trocha úľavy pri prvej myšlienke. Trocha viac úľavy pri druhej, atď.
Poďme ďalej. Už teraz sa nám tie myšlienky pekne kreujú. Skúsme, či dokážeme ísť emočne ešte vyššie. Ale po troške. Tak, aby to bolo stále uveriteľné a pre tvoju myseľ akceptovateľné.
„Mala by som sa pochváliť za to, že sa snažím cítiť lepšie a pracovať na sebe aj keď to je pre mňa ešte niekedy ťažké.“
Wow, už teraz som schopná napísať o sebe niečo pekné a moja myseľ to akceptuje, lebo som sa k tomu dostala postupne. Skúsme ešte.
„Už teraz sa cítim o trochu lepšie. Myslím, že som na dobrej ceste.“
Nádych, výdych. Prečítaj si tú vetu ešte raz. Cítiš úľavu? Ak nie, tak to zmeň. Ak áno, tak pokračuj v písaní
„Keď si spomeniem na príbehy veľmi úspešných ľudí, takmer každý z nich zažíval nejaké temné obdobia, kým dosiahol úspech. Možno je toto len môj ďalší stupienok k úspechu.“
„Možno ešte presne neviem, čo budem robiť v práci, ale svet sa nezrúti. Aspoň som zdravá a mám okolo seba dobrých ľudí. Postupne na to prídem. Bude to v poriadku.“
Porovnaj si prvé tvrdenie o tom, aká som vystrašená, s týmto posledným – že som vďačná za zdravie a ľudí okolo seba. Je v tom veľký emočný rozdiel a oveľa viac pokoja.
Ja som písala myšlienky o práci, ale môžeš si to prispôsobiť a písať o čomkoľvek, čo ťa trápi. Kľúčom je písať to tak, aby si cítil úľavu, ale neskákať na začiatku do príliš pozitívnych myšlienok. Stále tak, aby bola tvoja myseľ schopná tomu uveriť.
Pokojne si k tomu zapáľ sviečku a pusti hudbu. Urob si príjemné prostredie.
Je dôležité si tieto myšlienky písať hoc aj každý deň. Potom zistíš, že aj počas dňa, keď pri sebe práve nemáš papier a pero, sa začínaš v mysli sám so sebou zhovárať milšie a si na seba dobrý.
Je to mravenčia robota, čo ti poviem. Ale nikto iný to za teba neurobí. A odmena je obrovská.
Pretože, možno to poznáš, keď si dlho v stave „depresie“, už ti ani tak nejde o tú prácu alebo ten vzťah alebo peniaze.
Vtedy už aj zabúdaš na to, čo si to vlastne chcel, len vieš, že veľmi VEĽMI zúfalo chceš byť opäť šťastný.
A malé tajomstvo k tomu – s tým šťastím prídu aj tie výsledky vo vonkajšom svete. Lebo to, čo je vonku je iba odrazom toho, čo je dnu.
Buď na seba dobrý 🙂
Namasté 🙂
