Nedávno som v kaviarni započula takýto rozhovor dvoch báb:
A: „Chodíte spolu? Si zadaná?“
B: „Neviem, nie som si istá“
Dokonale vystihnuté.
Tento krátky úsek ich debaty úplne pomenoval jeden z najväčších problémov vo vzťahoch.
Mám na mysli vzťahy-nevzťahy, kedy netušíme, na čom sme.
Jeden z dvojice väčšinou má záujem o skutočný plnohodnotný vzťah, zatiaľ čo ten druhý vysiela zmiešané signály a z jeho správania vyplýva, že si tým nie je až taký istý. Častokrát je taký „hot and cold“ – tzn. chvíľu je to super a potom sa načas vzdiali a vychladne. A potom zasa pribehne a tieto stavy sa neustále dookola striedajú.
Čo s takýmto vzťahom-nevzťahom?
Hovorí sa, že komunikácia všetko vyrieši, lenže…
My sa bojíme začať nejakú konverzáciu, lebo:
- Všade počúvame, že je to trápne. Že dospelí sa už nerozprávajú o tom „či spolu chodia“ a že debaty o tom „kam to smeruje“ sú odpudivé a zúfalé,
- Bojíme sa odpovede. Bojíme sa, že keď na niekoho zatlačíme a opýtame sa ho na to priamo, odpoveď bude „nie“. Neuvedomujeme si pritom, že toto „nie“ je našou záchranou, pretože nám konečne ukáže, na čom sme.
Čiže namiesto toho sa tvárime, že je to cool, že o nič nejde, že sme v pohode. Však nejako sa to vyvinie.
Lenže pravdou je, že strácame náš drahocenný čas a môže to trvať aj mesiace a roky, kým sa prevalí, že to od začiatku k ničomu neviedlo. Navyše, ak sa nenaučíme, ako sa tomu vyvarovať, môže sa nám to stať s rôznymi ľuďmi niekoľkokrát po sebe.
Nakoniec dôjdeme do istého veku absolútne sklamaní a zatrpknutí. Voči každému budeme podozrievaví, uzavrieme sa a prestaneme očakávať, že by sa nám v oblasti lásky mohlo stať ešte niečo dobré.
Neznie ti to ako dosť strašidelný scenár?
A nemyslíš , že tá „trápna konverzácia“ za to stojí, ak ti pomôže sa tomuto všetkému vyhnúť?
Možno si hovoríš, že v skutočnosti ti ten človek nezaberá čas, lebo ste sa nikdy nebavili o tom, že ste spolu, čiže sa môžeš teoreticky stretávať aj s inými.
Teoreticky áno, ale z vlastnej skúsenosti viem, že keď máš nádej, že by to mohlo vyjsť práve s týmto človekom, vôbec nemáš záujem sa stretávať s inými. Tajne sa „šetríš“ pre neho. Navyše, aj keď nie ste fyzicky spolu, rozmýšľaš o ňom, zaberá priestor v tvojej hlave. A aj to sa ráta ako čas, ktorý mu venuješ.
Nejako si to teda sami pred sebou vždy ospravedlníme, aby sme nemuseli urobiť to, čo je nám nepohodlné. Komunikovať.
Je pravda, že u niektorých ľudí je táto konverzácia naozaj zbytočná, ale dobre sa zamysli nad tým, či je to aj tvoj prípad.
Poviem ti, čo sa mi nedávno stalo:
Bola som na seminári môjho kamaráta Miška Kopeckého. Seminár bol vyslovene pre mužov a týkal sa vzťahov. Miško si na seminár pozval asi 15 žien (medzi nimi aj mňa), aby sme mohli dávať chlapom spätnú väzbu a hovoriť o veciach z nášho pohľadu.
V istej časti seminára sme sedeli vpredu na pódiu a viedli sme panelovú diskusiu. Chlapi nám pokladali otázky a my sme odpovedali.
Jedna z otázok bola aj táto:
„Ako zistíte, že ste vo vzťahu? Na základe čoho si poviete, že toto už je vzťah?“
Bolo zaujímavé, ako sme každá odpovedala inak a v podstate sme sa rozdelili na dva tábory. Asi polovica báb tvrdila, že sú rady, ak táto konverzácia príde od chlapa a že to potrebujú mať vyslovene povedané. Ďalšia polovica tvrdila, že je to zbytočné hovoriť, že to je predsa jasné z chlapovho správania, že s tebou chce byť.
Existuje v tomto správna alebo nesprávna odpoveď? A prečo sa naše odpovede tak líšili? Podľa mňa preto, že každá z nás si v tej chvíli predstavila inú modelovú situáciu zo svojho života. Niekomu sa v hlave vynoril prípad chlapa, u ktorého to bolo úplne jasné, ktorý bol od začiatku pozorný, veľmi jasne dával všetko najavo a tá baba si ním bola taká istá, že naozaj nepotrebovala konverzáciu o tom, či spolu sú alebo nie. Jeho signály boli veľmi zrozumiteľné.
Tá druhá polovica báb si zasa v mysli spomenula na nejaký prípad, kedy boli signály veľmi zmiešané, kedy netušili na čom sú a naozaj si to potrebovali s tým chlapom vyjasniť.
Takže vidíš, pre niekoho je to zbytočné, no musíš sa pozerať na svoj špecifický prípad. Ak ti nie je jasné, na čom si a či z toho niečo bude, máš absolútne právo sa na to opýtať. Je to tvoj život a tvoj čas, ktorý by si si mal začať vážiť a ktorý už nikdy nevrátiš späť.
Pozor – takýto rozhovor by v žiadnom prípade nemal byť výčitkou alebo hádkou. Naopak.
Vôbec ho nezačínaj s postojom, že ťa ten druhý naschvál zneužíva alebo ti úmyselne ubližuje. To vôbec nemusí byť pravda (a vo väčšine prípadov ani nie je). Rozhovor by mal byť vľúdny, srdečný, úprimný a asertívny.
Potom sú tu ďalšie aspekty, ktoré sú dôležité pred, počas aj po rozhovore.
Napríklad: ako reagovať na jeho/jej argumenty, ako sa vyhnúť frázam, ako sa pripraviť na negatívnu odpoveď, kľúčová časť rozhovoru – rozhodnutie, atď. Je mnoho detailov, ktoré si treba uvedomiť a pripraviť sa na ne.
Všetky tieto časti podrobne popisujem v novom e-booku „Vzťah, ktorý chceš: Čo ti bráni ho získať a ako to môžeš zmeniť“
Nájdeš tu nielen prípravu na tento rozhovor, ale aj mnoho ďalších tipov. Napríklad: čo by mal byť prvý krok pri hľadaní partnera, kde hľadať zaujímavých ľudí, ako niekoho zaujať a nadviazať hlbšie spojenie, čo robiť, keď sa nám niekto začne vzďaľovať a „vychladne“, atď.
Ak to s tebou rezonuje a je to niečo, čo teraz riešiš, určite ti e-book odporúčam. Nájdeš v ňom veľa praktických tipov a riešenia na konkrétne situácie.
Nájdeš ho TU.
Tak späť k téme:
Je to TVOJ ČAS a TVOJ ŽIVOT. Váž si ho a nedovoľ strachu z jednej polhodinovej konverzácie, aby ťa ukrátila o roky života.
A či už to dopladne podľa tvojich predstáv alebo nie, vyhral si a uľaví sa ti. Vyhral si, pretože vieš na čom si a môžeš sa so svojím životom pohnúť ďalej.
